17.Kapitola spomienky
Ked som sa zobudila ležala som v bielej izbe. To je nebo?? Alebo peklo?? Či čo to vlasne je???
Nadomnou som uvidela Pougovú hlavu.
AAAAAAAAAAAAAA Sakra!!! Takže niesom mrtva!
"Ako si to mohla urobiť?!" Šepol.
Odvrátila som od neho pohľad.
O MESIAC NESKôR.
Prechadzala som sa po škole apremýšľala som nad Christianom. Stále ani len netuším prečo sa zabil, viem len to, že mi nechal celý jeho majetok.... A Ten nebol vôbec malý...
Išla som do mojej izby, skrčila som sa pod stolýk a plakala....
Calebov pohľad
Neznieol som pohľad na utrpenú Nathaliu.... Ani sám neviem prečo... Zamieril som k jej izbe a vošiel som dnu.
Nikde som ju nevidel ale poul som vzliky takže som vedel že tu je...
Išiel som dalej až dokým som ju nezbadal skrčenú pod stolýkom.
Pohľad na ňu ma veľmi bolel:::::

Nechal som ju tak..len som sa na ňu pozeral.
Asi po piatich minútach prišla Kayla. V rúkách držala zrkalo. Zmenila sa, dala sa prefarbiť na blond a aj celkovo sa zmenila..... Nieže by sa znej teraz stala namyslená hus.. To nie. Pomáha Nathalii ako sa len da.

Mala na sebe oblečenú školsku uniformu.
Ked zbadala Nathaliu Tak sa zatvárila smutne.

Kayla vitiahla Nathaliu zpod stola a obiala ju. Ja som sa na nich len pozeral. Tie dve sú ako sestri. Nie! Oni sú sestri.

"To nič, to bude dobré." Upokojovala Kayla Nathaliu.
"Ja už nevládzem." Šepla Nathalia.
" Musíš sa pohnúť dalej. Život ide dalej. Christian bi určite chcel aby si bola šťastná." Povedal som potichu. Potom som višiel z izby...



mojenkoo peknaa kapitola ale prilis kratka :) ....nezda sa ti??? :-P